Report a môj pohľad na pretek DOS RAS a Glocknerman 2012

Ultracycling NADress tím- sezóna 2012-môj pohľad

Pretek 1.

DOS RAS okolo Slovinska je náročný ultramaraton s dĺžkou 1200km a prevýšením 12.000m na celej trati. Trať prechádza celým Slovinskom, a hlavne Julskými alpami, čo pridáva na atraktivite preteku. Na začiatok musím povedať, že to je najlepšie organizovaný ultramaratón v Europe, a Slovinci tento závod milujú. Termín štartu 10.05.2012, a prvý pretekár vyrážal na trať 20:00hod. Štartový čas sa žreboval deň pred štartom na gala večeri. Ja som si vylosoval štart.čas 21:15, takže pekne do noci. Na tento pretek som si veril, pretože v premierovej účasti  v roku 2011 som sa umiestnil na 11.mieste. Už teraz popredu môžem napísať, že pretek sme nedokončili, pre žaludočné problémy. Kŕče v bruchu mi znemožnovalo prijímať potravu, takže moja energia, a samotný výkon sa blížil k nule.  Po 600km som sa s tímom dohodol, že končíme. Prešli sme tú horskú časť trati, čakali nás už len tie menšie kopce.  Naložený na korbe auta, a tak povediac,  ako mech zemiakov som bol odvezený na hotel. Sklamanie bolo veľké, a utrpela hlavne psychika. Fyzicky som ostal OK, a s myšlienkou, že všetko zlé je na niečo dobré, som sa pustil do tréningu na druhý plánovaný ultra v tomto roku. Nie vždy padne pretek, a mohol sa o tom presvedčit špička v ultra Švajčiar Thomas Ratschob, ktorý skončil na DOS RAS v roku 2011 na druhom mieste, a pre zdravotné problémy v tomto ročníku, musel odstúpiť krátko pred cieľom.

Pretek 2.

 Majstrovstvá sveta v  ultramaratone Glocknerman v Rakúskom Graze. Info o preteku: štart 07.06.2012 v meste Graz. Dĺžka 1015km, prevýšenie na celej trati 15.000m. Na začiatku by som chcel predstaviť môj tím, bez ktorého sa nedá absolvovať žiaden z ultramaratónov, takže je to jeden veľký organizmus. Kapitánom ako vždy bol Majdžo . Plnil funkciu šoféra, navigátora, zabávača, skrátka duševná vzpruha. Druhý šofér,a nováčik v tíme bol Kamil, navigátor, riadny kluďas a správny chalan. Zuzka, jediná ženská v tíme, sa starala o stravu, výživu, tekutiny a oblečenie, fúúúú, mala toho dosť. Matej, môj syn, pomáhal Zuzke pri príprave nápojov, navigovaní, a zachytával okamžiky objektívom fotoaparátu. Na štarte sme sa pozerali po ostatných tímoch, a skonštatovali sme, že náš bol vekom určite najmladší.  V rakúsku sa štartuje hromadne, a je povolený pretek v balíku. V Slovinsku sa štartuje formou časovky, a jazda v balíku, alebo v háku je prísne zakázaná, a je stále kontrolovaná. Do Rakúska som odchádzal s dobrým pocitom natrénovaných kopcov, aj keď na Myjavských kopaniciach hovoriť o kopcoch, po tom čo som videl v Rakúsku, je dosť trúfalé. Štart o 12hod. je dobrý formát, pretekár príde do cieľa ešte za svetla. Všetko prebehlo hladko, a balík pretekárov začal ukrajovať prvé kilometre trasy. Hneď na úvod prišiel na radu kopec Kitzeck 10km, kde sa začal balík cediť. S každým kilometrom v kopcoch niekto zaostal-odpadol. Druhým kopcom bol Soboth s 24km, no a tam sa rozhodlo o 10 člennej skupinke, kde som ostal aj ja. Cítil som sa veľmi dobre. Na rovine sme išli klasický kolotoč, v jednej chvíli som mal náznak kŕčov, tak som dopĺnal nadmieru tekutín, a iontov. Doprovodné autá išli samozrejme stále za balíkom, a keď nejaký pretekár potreboval plnú flašu, alebo stravu, iba zdvihol ruku, a jeho doprovod mu všetko podal. Takto nejako to funguje aj v iných ultra, ale aj v pro tour cyklistike. Ono by sa zdalo, že pretek bol týmto spôsobom jednoduchší, ale omyl je pravdou. Bolo to všetko o dosť rýchlejšie, rovina skoro permanentne 40km/hod, nebolo čas si odskočiť na malú potrebu, a rakúšania ktorý ašpirovali na víťazstvo riadne uťahovali každý kopec, na ktorý sme išli. Jedna pikoška do placu, po 7 a pol hodine preteku , a vypitých 9litrov iontáku, konečne niekto z balíku povedal, že pauza. Tak moc sa mi ulavilo J. Nasledovali 16km kopec, a tiahli 30km kopec, kde sme ostali len šiesti. V meste Winklern bola časová kontrola. Tam začínal glocknerský okruh, ktorý sa šlapal 2x, na ktorom stáli pred nami kopec Huben 34km, a samotný výstup na Grossglockner do sedla Hochtor 27km. Tieto dva „briežky“ sa išli dva krát. Na konci prvého kopca sme ostali len štyria pretekári. Dvaja rakúšania, jeden nemec a ja. Prišla jedna technická chuťovka, a to naloženie bicykla do auta, kvôli zákazu prejazdu bicyklom po tomto úseku. Práve tu ma trojica pretekárov utrhla. Nachádzal som sa asi na 350km preteku. Od tejto chvíle som išiel samostatne, skrátka klasický ultrák-časovka na 650km. Prvý výstup na Grossglockner prebiehal v skorých ranajších hodinách. Na vrchole bolo vidieť ako svitá. Teplota okolo 9stupnov bola dosť vysoká na to, že sme boli v 2500mnm. Pikoška číslo dva, Majdžo vždy oblečený v kraťasoch, a že mu je stále teplo, sa vonku na Hochtore rozklepal zimou, keď mi ohrieval na plynovej bombe kuracie mäsko na štave. Mňam!!!  Dosiahnuť prvý krát vrchol nám trvalo 2 a pol hodiny. Fizicky zatial stále OK. Opatrný zjazd dole, a znova do mesta Winklern. Celý tento glockner okruh mal cca 180km. Po príjazde do časovej kontroly vo Winklerne nás opäť čakala jedna z organizátorov Elizabeth s foťákom. Po krátkom zapísaní sa na kontrole, sme začali ukrajovať druhý z okruhov .  Opäť séria dvoch kopcov, ale to už v popoludnajších hodinách  pri prudkom slnku. Máme za sebou zhruba 500km. Po absolvovaní tejto brutálnej slučke budeme  zhruba  na 700km preteku. Pri druhom výjazde na Grossglockner  husto pálilo slnko, a boli potrebné návleky na rukách, aj napriek silnému faktoru opaľovacieho krému. Nadmorská výška robila svoje či už s pokožkou, alebo s plúcami, keď pri 120úderov  srdca za minútu som dýchal, ako keby som mal 170. Skrátka iná hustota vzduchu. Takéto kopce som nemal možnosť si natrénovať, a bol to pre mňa prvý dotyk s tak dlhými a vysokými horami. Druhý výstup do sedla Hochtor nám trval 3hodiny. Začal som pocitovať preťaženie pravej nohy v kolene. Je asi už prirodzené, ak sa snažíte trošku uľaviť boľavému miestu, tak viac zaťažíte druhú nohu. Na lavej nohe dostalo na frak lýtko. Bol som milo prekvapený, ako pekne držal spodok chrbta, skrátka príprava bola super. Skutočne sme si oddýchli, keď sme vystúpali úplne na vrchol. V hlave som mal  hlášky môjho tímu, „dáme Grossglockner, a už iba 300km  v podstate po rovine.“ Ahááááááá, tak takéto roviny čo prišli, dovi dopo. Napr. 24%  v kopci Hohe, aj keď nie v celej 12km dĺžke. Pikoška číslo 3.nie je ani tak humorná, ale dosť zaujímavá, keď mi do riadidiel, konkrétne do brzdovej páky narazil netopier. Trochu som sa zlakol, a odhodil ho preč. Prečo si ten vták vypol radar, to neviem. Na rad prišiel kopec menom Soboth, a chvíľku by som sa pri ňom zdržal. Tento kopec sme išli okolo 1hodiny v noci. Je to horský prejazd  dlhý 10km, s vrcholom 1300mnm, s priemerným stúpaním 15%. Pozor !!!! ten kopec vôbec nepoľavil so sklonom. Trochu technických informácii o mojom bicykli, vpredu kompakt s 34 zubami, a vzadu pastorek s 26 zubami mi vôbec nestačili. Vôbec som nešiel frekvenčne, skoro stále som klučkoval, aby som sa vôbec hýbal rýchlosťou asi 6-7km/hod, koleno bolelo a lieky od bolesti som plánoval zaradiť až pred posledným kopcom, vzhľadom na možné problémy so žalúdkom. Pozitívna informácia bola, že koleno nebolo ani zapálené, ani opuchnuté . Soboth bol tak prudký, že keď som na chvíľku zosadol, tak ma musel Majdžo držať, aby som nespadol dole kopcom. Späť na bicykel som nasadal smerom šikmo dole, inak by som sa nerozbehol. Inak auto zabrzdené ručnou brzdou, sa hýbalo pomaly dozadu. V jednoduchosti, bol to očistec, kde som si pekne ponadával na organizátorov, ale MS v ultra skrátka nemôže byť rovina, a preto na tento závod nechodí veľa pretekárov. Ak ste sa vžili do obtiažnosti stúpania, a dosiahnutia vrcholu vo výške 1300mnm, tak zjazd s dĺžkou 24km o cca 2hodiny rannej, bolo nemenej úžasné. Aj keď oblečený, tak ma drglovalo na toľko, že sa mi rozklepal bicykel, a musel som trochu spomaliť, aby som sa udržal v sedle. Popri tom som si nahlas rozprával, nejaké hovadiny, aby som nezaspal. Vôbec najhoršie na ultra po dvoch prebdených nociach je vždy klesanie. Kopec klesal vo viacerých úrovniach. Na jednej z roviniek počas klesania som zastavil na malú potrebu, a na chvílku som si sadol rozklepaný zimou do auta, a vravím:“bože, Vy tu máte tak teplo!“, a Zuzka na to :“nemal by si byť tak dlho v teple“.  Snažil som sa tímu povedať, že mám krízu, a v kútiku duše som dúfal, že Majdžo povie, aby som si na 5minút pospal, ale nejako to nerešpektovali, hahaha. Mimochodom bol to ultra bez sekundy spánku. Pomooooooooc , zase von, a dole kopcom. Skrátka SOBOTH predčil zážitok na Grossglockneri, na plnej čiare. Pred nami ostala cca 30km rovina, aby sme začali stúpať do posledného kopca Kitzeck. Prišli na radu lieky od bolesti. Po chvíli ma prestalo bolieť úplne všetko, čo na druhej strane môže byť zradné. Kitzeck bol ťažký, ale pocit, že som už kúsok od cieľa, zhruba 30km, ma tlačil vpred. Veľmi prudké stúpanie okolo domčekov, v čase okolo 5hodín ráno prinášalo úžasnú atmosféru. Cieľ kopca bol pri peknom kostolíku, čo umocňovalo zážitok z tohto kúska trate. Z vrcholu nám ostávalo do cieľa okolo 33km. Šliapal som o dušu, už aj pre to, aby som sa zmestil do 43hodín, čo bol iba taký môj limit,  a aj preto, lebo stále účinkovali lieky od bolesti, a išlo sa mi super. To že žalúdok už mal dosť, som neriešil, a išiel som iba na ionťák. Do cieľa som dorazil v 5hodin 55minut, a môj celkový čas na trati bol 42hodín55minút. Výsledok bol výborný. V mojej kategórii som skončil druhý, a bez rozdielu vekových kategórii štvrtý. Snáď som potešil všetkých čo mi držali palce. Určite by som chcel vyzdvihnúť celý môj tím, ktorý pracoval najlepšie ako vedel, aby som sa ja mohol sústrediť na prácu nohami. Zuzka ktorá bola schopná mi podať aj nemožné, Mathew, ktorý urobil nádherné fotky, a utekal hore Grossglocknerom, Kamil a jeho kľud pri navigovaní mi prinášal pohodu, a Majdžo, ktorý vedel čo povedať do mikrofónu, aby ma vyhecoval. A som rád, že nemusel trhať  hore kopcom žihlavu, aby ma vyšlahal po zadku. Určite veľké Ďakujem si zaslúži aj sponzor NADress a Spartak Myjava. Zuzka, Mato, Kamil, Majdžo, Richo, sme vicemajstri sveta!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!