Glocknerman 2013

report glcknrmn 2013

Glocknerman 2013_1.doc (43008)

„Keď nevieš kam ideš, nemôžeš sa čudovať, že prídeš niekde inde.“

M. Twain

Minulý rok v lete mi môj syn spomínal kamaráta,ktorého otec preteká na bicykli na veľmi dlhých tratiach. Sledoval jeho účasť online na nete na pretekoch Majstrovstiev sveta v ultramaratóne Glocknerman v rakúskom Grazi..Výsledok bol samozrejme fantastický a druhé miesto v kategórii mu patrilo.

Už vtedy mi lietali hlavou, ako rekreačnému cyklistovi,zaujímavé myšlienky typu: „Ako sa to dá zvládnuť a vydržať? Akú má stravu? Kedy spí? Kedy vykonáva potreby?“

Odpovede sme hľadali spoločne so synom.Ale boli to len dohady a predstavy.

O pár mesiacov som sa s Richardom zoznámila osobne.Keďže sa rada pýtam,dlho som nerozmýšľala a spustila som. Z odpovedí som cítila obrovské zanietenie pre tento šport. Bol to jeden obrovský príbeh plný informácií z oblasti cyklistiky,medicíny,športu,fitness,biológie,techniky a v nesposlednom rade ľudský profil.

O rok na to,presne večer 4.júna, mi zavolal jeho syn Matej,že potrebujú ešte jedného člena tímu,babu,ktorá by sa starala o výživu pretekára. Jedna strana sú dlhé rozhovory o tomto v teple domova, v suchu, s jedlom....a druhá strana je tvrdá realita ultramaratónu.

Som športový typ človeka,niečo málo viem o správnej strave a výživových doplnkoch. No nestačilo to.

Odchádzali sme z Bratislavy 5.júna približne o 11,30 hod. A bolo to zaujímavé,lebo Bratislavu postihli záplavy a bol vyhlásený 3.stupeň povodňovej aktivity. Richard zasa prišiel s tým,že je tam zima,asi 2 stupne vysoko v horách a sneh v meste,kde bol štart. V júni sme mali zbalené zimné veci a cestovali na ultramararón v Rakúsku.

Po príchode do ....... som pochopila,že tento šport je zaujímavý pre rôzne vekové kategórie. Veľké autá,náhradné bicykle a tímy....prvé ťuknutie pre mňa s ultramaratónom.

Organizačné pokyny nás priviedli na miesto štartu a cieľa,kde boli prvé informácie od organizátorov o trati,registrácia,navigácia a prvé foto. Tu sme sa dozvedeli aj o skrátení trate z dôvodu nestáleho počasia,nakoľko sme mali stúpať až do výšky 2200 m nad morom. Príjemným prekvapením bolo aj stretnutie s Jirkom Hledíkom a jeho tímom. Zaujímavé,ale boli sme druhý registrovaný tím.Po príchode do hotela,dokúpení pár vecí a úprave auta,som v ruke držala papiere s pokynmi od Richarda,kopec liekov a doplnkov a zápisky od jeho tímu z predchádzajúcich pretekov.

Povedal mi ako má zbalené veci na oblečenie. Stále som žila v teórii a netušila,čo bude o pár hodín. V deň štartu sme sa zobúdzali do krásneho slnečného rána. Na horskú oblasť boli aj dosť vysoké teploty.

Po naložení všetkých vecí a Richardovej „rannej príprave“ sme odišli na miesto štartu. Mali sme časovú rezervu,tak som mala príležitosť rozprávať sa s členom tímu Majom,ktorý je jeho kamarát a od začiatku ho sprevádza na všetkých ultramaratónoch. Začala som byť mierne nervózna,ale povzbudenie „neboj,všetko zvládneš“, mi padlo veľmi dobre. Blížil sa čas štartu,začalo Richardove obliekanie,kontrola bicykla,príprava prvých iontových nápojov.

Stres sa zvyšoval a ja som ani nevedela,čo sa mám pýtať.Veľkou oporou pre mňa bol Richardov syn Matej,ktorý mal úlohu fotografa a aj „podávača“ jedla. Už toto absolvoval druhýkrát,tak som si povedala,že do tretice všetko dobré.

Richard je skúsený pretekár,vie čo potrebuje tesne pred štartom. Je to šport aj o spolupráci pretekára s tímom,preto prišli posledné pokyny.

Je odštartované a my sa presúvame na miesto,kde si Richarda preberieme a už nespustíme z očí,až do skončenia preteku. Obrovský chaos v hlave,stále listovanie v zápiskoch,Matejove spomienky a zážitky a strach. To boli prvé moje pocity. Myslela som,že však to bude prebiehať ako v kuchyni každej rodiny.Maminka sa opýta,čo budú deti papať,navarí a podá im jedlo.

Prvé rýchle vytriezvenie prišlo,keď si Richard pýtal vitamíny a ďalšie potrebné lieky,ktoré sme mu zabudli dať. Začína listovanie v zošite a Majove rady.

Trať bola záležitosť Richarda a jeho bezpečnosť zasa naša. Bolo to ťažké plánovať jedlo,ktoré mal dostať,lebo si určoval často to,na čo má chuť. Dookola banány,koláčiky,čokoládky.Ale to bol úplný začiatok toho,čo prichádzalo so zvyšovaním kilometrov.

V aute bola dobrá nálada,riešili sme striedanie príchutí nápojov,hrabanie sa v taškách,obrovskú tácku na mojich kolenách,na ktorej sme každú hodinu pripravili jedlo. A zošit. Klasický „notebook“ nesklamal a mali sme aj dosť náplne v pere. Keby bol zmizol,asi som schopná urobiť tie najhoršie trestné činy.

Okienko sa sťahovalo a zasa vyťahovalo. Maťko super podával,ale „ťažšie počúval“,preto vznikali veľakrát komické situácie. Richard išiel ako snehová guľa.Veď medzi tými snehovými obrubníkmi okolo cesty pri výstupe na Grossklockner,sa ani inak nedalo.Pravidelne sme sa snažili komunikovať s Richardom,robili sme prestávky podľa neho,podávali jedlo podľa jeho chute. Bolo mi ťažko odhadnúť samej,čo by chcel.Bojoval s inými vecami,na ktoré bol sám. Boli to kŕče v nohách,bolesť v chrbte a kolien alebo bolesť žalúdka. Vždy som si povedala,čo by som si dala ja,ale toto je absolútne iná situácia. Tu musia fungovať veci vyskúšané,osvedčené.Majo bol radca hlavne pred príchodom kopcov,ktorých tam samozrejme bolo neúrekov ako v Alpách. Vtedy nastupovali podporné veci na doplnenie energie. Prvá noc bola obrovská kríza,lebo telo vezúce sa v aute priam vyžaduje spanie. Držala ma pravá ženská činnosť pri bdení,sústavné upratovanie v aute a zapisovanie poznámok do zošita. Moje emócie boli obrovské,preto niektoré momenty si ani nepamätám. Ale čo potom Richard? Prvé nočné krízy, Majov myjavský akcent v amplióne,hudba,ktorú si Richard pripravil. Veci,ktoré sa v krátkych časových úsekoch opakovali.Občas sme si pripadali ako pojazdný cirkus. Ale išlo nám o čo najlepšie umiestnenie.Držali sme sa mapy a pravidelne hlásili u super pani Elizabety,ktorá bola členkou organizačného tímu. Teda pred ňou fakt klobúk dole. Prichádza čas na teplé jedlo,teplý čaj,prezliekanie a krátka pauza na oddych a WC. Zdravotne sa Richard držal výborne vďaka super príprave a tie ostatné „maličkosti“ vra sú normálne. Aspoň tak hovoril Majo. Celý čas som Richarda pozorovala. Jeho komunikáciu,reakcie na nás,aké otázky kladie,o čom má chuť vôbec hovoriť,z čoho je mierne nervózny. Podľa mňa má v hlave dobrý gombíček,kde si prepne svoj mode a šlape a točí. Neviem vôbec odhadnúť ten moment u týchto pretekárov,keď sú „mimo“ a keď sú v norme.

Noc sme prečkali v teple auta,ale vonku bolo príjemne.Teda aspoň pre nás,lebo sme sa vonku pri zastávkach pri Richardovi striedali a aj trošku pobehli.Však usedení sme boli dosť. Ako nás prepadávali ťažké krízy bez spánku, náš jazdec riešil niečo podobné len vonku a mal to ťažšie. Zjazdy z kopcov si nepamätal vždy celé,párkrát poblúdenie a vracanie sa. To neboli najlepšie momenty pre neho,ale zotrvačník išiel bez zastavovania. S dĺžkou cesty sa zlepšovala aj moja zručnosť pri príprave. Bolo náročné aj pripravovať oblečenie,pretože „igelitkový systém“ nebol vždy ideálny.

Priam sme už „strihali meter ako na vojne“,keď prišli problémy s navigáciou a my sme museli volať Elizabet. Prišlo vracanie,strata času a stále stúpanie po nekonečných kopcoch. Tie fakt verím,že vznikali nekonečne dlho,lebo aj také nepríjemné boli. Dlhé,postupne stúpajúce a tiahle. Kopec,kopeeec a kopeeeeeeeec. Predpokladali sme aj časovú stratu,ale profesionálny Richardov prístup po 37 hodinách na biku,nás trochu ukľudnil. Nádej sme však nestrácali,do cieľa chýbalo niekoľko km. Ako Richard napísal ako koment pri jednej fotke z týchto pretekov „ťažké chvíle,plné bríle,ale ide sa.“ On točil a my sme tiež makali. Neviem to aj tak pochopiť, ako sme v aute fungovali skoro 2 dni a nemali žiadne konflikty. Stále hovorím,že všetko je v ľuďoch,ich prispôsobovaní sa a komunikácii. Bola som vtedy v správny čas,na správnom mieste a so správnymi ľuďmi.

Richardov príjazd do cieľa prišiel nad ránom po 39 h 19 min.a prejdených 920 km. Nechýbal jeho typický úsmev,zima a celková úľava. Objatie s Elizabet a členmi tímu boli úprimné a zaslúžené. Prišlo vypnutie modu v Richardovej hlave a myslím si, že silná predstava vane s horúcou vodou a posteľ.

Neviem opísať pocity priamo v cieli,ale bola to úľava od strachu,stresu,nedostatku spánku a obrovskej zodpovednosti za ľudský život.

Pre Richarda 1.miesto v kategórii +40 a 4.miesto v celkovom umiestnení.Nádhera,poklona,obdiv,úcta,pokora.

Po návrate sa ma kamarátka pýtala: „Čo si prežila? Aké to bolo?“

Nevedala som nájsť tie výstižné slová na pomenovanie pocitov,emócií.Je to hlboko vo vnútri srdca a hlavy,jednoducho nepopísateľné. To sa musí prežiť a precítiť. Ale už viem pochopiť také svetové cyklistické kluby ako je Cannondale,kde v nádhernom klipe predstavenia cyklistov na sezónu 2013,sa objavili zábery kompletného tímu. Je to prepojenie veľmi silných očiek na veľmi hrubej reťazi.

Budem rada,keď tá príležitosť pre mňa v tíme ešte príde.

Lebo celý tento šport je o ľudskej príležitosti.

„Keď nevieš kam ideš, nemôžeš sa čudovať, že prídeš niekde inde.“

M. Twain